Zlaté Moravce
Najstaršia zmienka o Zlatých Moravciach je v listine benediktínskeho Opátstva sv.Ypolita v Nitre z roku 1113, kde je mesto uvedené ako Morowa. Z r. 1292 pochádza dokument dokazujúci kristianizáciu pôvodne pohanských Kumánov v okolí Moraviec. 1386 patrili Moravce do panstva Forgáčovcov až do roku 1718. V roku 1530 turecké jednotky pod vedením smederevského bega Mehmeda Jahjapašaoglu vypálili Moravce. Dokument v roku 1564 uvádzal zoznam sídel nútene splácajúcich dane Turkom. Dane sa odovzdávali pašovi do Budína. V tom čase sú Moravce nazývané už oppidum, mestečko. V roku 1634 bolo mesto dobyté Agom Omerom z Ostrihomu.
Turecké nebezpečenstvo ustúpilo až v roku 1652 vďaka kapitánovi novozámockej pevnosti Adamovi Forgáčovi. Forgáč bojoval od 26. do 29 augusta 1652 v Nových Vozokanoch s armádou tureckého pašu Mustafu. Turci mali značnú prevahu asi 4300 vojakov, pričom Forgáč len 1260. Vďaka odhodlaniu forgáčových vojakov, obyvateľov Vozokán a ďalších 15 obcí Turci prehrali a ustúpili. Na mieste bitky je dnes pamätník, tzv. vozokanský lev. Moravce dostali v roku1720 právo konať výročné jarmoky a týždenné trhy. Od roku 1735 sa stali Moravce , neskôr už Zlaté Moravce stálym sídlom Tekovskej stolice až do r. 1918. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a po vzniku 1.Česko-Slovenskej republiky až do r. 1922 boli naďalej sídlom Tekovskej župy.
Janko Kráľ pôsobil v Zlatých Moravciach od 22.februára 1862 ako prísediaci súdu Tekovskej stolice. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 bol zo štátnych služieb prepustený. Počas života sa Jankovi Kráľovi nedostávalo úcty, zlatomoravské panstvo v ňom videlo nebezpečného pansláva. Zomrel 23. mája 1876.
Od roku 1894 funguje železničné spojenie z Šurian do Zlatých Moraviec, 1912 spojazdnili trať do Kozároviec, 1938 do Lužianok. V júni 1919 vznikol v meste miestny soviet zvaný Direktórium. V čase od 2. júna do 7. júna 1919 trvali vojenské zrážky medzi jednotkami Direktória a čs. legionármi. Situácia sa vyriešila až 8.6. keď 35. čs. plzenský pluk pod vedením mjr. Mullera oslobodil mesto. Došlo k prudkým bojom, maďarskí červenoarmejci po boji odtiahli ku Kozárovciam.
V rokoch 1923 - 1928 sú Zlaté Moravce okresným mestom župy č. XVI. (zvanej Nitrianska). 31. augusta 1944 došlo k prvej bojovej zrážke s fašistami na Beňadickej ceste. Do 1. júla 1960 boli okresným centrom Nitrianskeho kraja. Od 1. júla 1960 bol Zlatých Moravciam udelený štatút mesta , prestali však byť okresným mestom, postupne sa pričlenili Prílepy (1960), Chyzerovce (1970), Žitavany (1975) čím vznikli nové mestské časti.
V rokoch 1991-1996 sídlo obvodného úradu, od r. 1996 opäť okresné mesto. Tažisko hospodárskej aktivity bolo oddávna v poľnohospodárstve, kde nachádzalo obživu väčšina obyvateľov mesta a jeho okolia. I keď mesto zaznamenalo rast remesiel boli rozvinuté tkáčske, obuvnícke, mlynárske, kožušnícke , krajčírske a neskôr i kováčske, kolárske a zámočnícke remeslá, ktoré prerástli do manufaktúr, priemyselná výroba sa začala vyvíjať pomaly.
Hoci v 19. storočí bolo niekoľko pokusov o založenie priemyselných podnikov, ako napr. cukrovar, pivovar, výroba majoliky a kachieľ, mesto si naďalej zachovalo poľnohospodársky ráz. Po vojne okrem opravy vojnou poškodených budov sa začali stavať podniky, najvýznamnejšími sa stali Továreň na chladničky rok 1949 v 60 rokoch premenovaná na Calex, Závody 29.augusta(1952), Kovoplast, Nová teheľňa (1960), Západoslovenské kameňolomy a štrkopiesky. Od r.1975 prebiehala dlhodobá výstavba sídlisk Žitava a Zlatňanka na Hviezdoslavovej ul. V 90-tych rokoch sa v meste intenzívne buduje kanalizácia, mestské komunikácie, plynofikujú sa ďalšie ulice. Najzávažnejšou investíciou v poslednom období bola rekonštrukcia Župnej ulice a Námestia Andreja Hlinku, ktoré skrášlia historické jadro.
Polohopis
· Vzdialenosť Z.M. od rovníka: 5 370 km
· Vzdialenosť Z.M. od severného pólu: 4 630 km
· Vzdialenosť Z.M. od južného pólu: 15 370 km
· Vzdialenosť od Nitry: 28 km
· Katastrálne územie mesta sa rozprestiera v nadmorských výškach 170-714 m n.m.
· Poloha: západné Slovensko, Nitriansky kraj, 29 km východne od Nitry
· Výmera katastrálneho územia: 19 253 km2
· Priemerná teplota: okolo 9,5 °C
· Zrážky: priemerne 582 mm za rok
· Horný kostol: prah – 152 m n.m.
Časti obce
Zlaté Moravce, Chyzerovce, Prílepy
Vodné toky
Mestom preteká rieka Žitava a Hostiansky potok (Zlatňanka)
Obyvateľstvo
15 618 obyvateľov (55% žien a 45% mužov)
Vierovyznanie: prevažne rímskokatolícke
Zamestnanosť: poľnohospodárstvo, strojárstvo, priemysel a služby
Múzeá
Mestské múzeum sídli v Migazziovskom kaštieli.
Parky
Mestský veľký park,Lipi park a park Janka Kráľa.
Pamiatky
kostol sv. Michala Archanjela z roku 1785.
Kaštieľ Migazziovcov
Mauzóleum rodiny Migazziovcov
Súsošie Golgoty a archeologická lokalita stredovekého kostola
Pamätný dom Janka Kráľa
Budova banky
Rímskokatolícky farský Kostol sv. Michala archanjela
Kostol sv. Michala Archanjela – konsekrácia od základov prestavaného kostola sa podľa údajov rímskokatolíckej farnosti sv. Michala Archanjela konala 29. septembra 1785 a bola vykonaná viedenským kardinálom Krištofom Bartolomejom Antonom Migazzim.
Patrí medzi najhodnotnejšie a pôvodom najstaršie pamiatky v meste. Bol postavený v roku 1785 v barokovo-klasicistickom slohu na mieste starého gotického kostola z prvej polovice 15. storočia. Má typickú jednoloďovú dispozíciu s polkruhovým uzáverom presbytéria. Z jednej strany je pristavaná sakristia a z druhej strany oratórium. V zadnej časti je murovaný dvojpodlažný chór. Exteriér kostola so vstavanou vežou bol prebudovaný v slohu neskorého empíru. Interiér je vyzdobený vzácnymi obrazmi a maľbami v súčasnosti zreštaurovanými.
Kaštieľ Migazziovcov je jednoposchodová barokovo-klasicistická budova v Zlatých Moravciach. Má dve krídla orientované do parku - dnes je z neho zachovaná len menšia časť. V roku 1789 kaštieľ prestaval viedenský kardinál Krištof Bartolomej Anton Migazzi. Jeho erb je na prednom tympanóne kaštieľa. Západné krídlo so zamurovanými arkádami pochádza pravdepodobne z obdobia druhej polovice 17. storočia. Na nádvorí kaštieľa je pomník Janka Kráľa z bieleho bulharského mramoru od akad. sochára Jána Kulicha. V budove kaštieľa sídli v súčasnosti Mestské kultúrne stredisko.
Mauzóleum rodiny Migazziovcov
Mauzóleum rodiny Migazzi je národná kultúrna pamiatka z roku 1887 situovaná v areáli parčíka na Prílepskej ceste pri mestskom cintoríne v Zlatých Moravciach .
Stavba je postavená v neorománskom slohu z otesaných kamenných kvádrov. Je tvorená impozantným jednoloďovým sieňovým priestorom s polygonálnym uzáverom svätyne.
Do mauzólea sa vstupuje kamenným ústupkovým neorománskym portálom, nad ktorým sa nachádza veľké okrúhle okno so šesťlistovou ozdobnou rozetou. Samotný portál je tvorený plnými dvojkrídlovými dverami s bohatou kovovou výzdobou. Na trojuholníkovom štítovom priečelí sa nachádza kamenný kríž s trojlistovým ukončením ramien. Ústredným motívom interiéru sú dva mramorové sarkofágy z čierneho rakúskeho mramoru, ktoré sú umiestnené vedľa seba a oltár z bieleho carrarského mramoru, ktorý je zdobený polodrahokamami.
Dal ho postaviť tekovský župan, gróf Viliam Migazzi v roku 1887 pre seba a svoju manželku Antóniu Marczibányiovú, ktorá zomrela už rok predtým (1886) a bola pochovaná v krypte rím.-katolíckeho kostola sv. Michala Archaniela v Zl. Moravciach a jej pozostatky sem boli prevezené až po dokončení stavby. Viliam Migazzi tu bol pochovaný v roku 1896.
Ich telá sú uložené v spomínaných mramorových sarkofágoch z čierneho rakúskeho mramoru, ktoré sú umiestnené vedľa seba.
Okolo mauzólea je situovaný priľahlý štvorhranný, vyše dvojhektárový parčík, medzi miestnymi často označovaný ako "lipipark", ktorého okružná cesta má tvar rovnostranného trojuholníka a hlavným motívom sú dve aleje asi 40 pôvodných (vysadené medzi rokmi 1887 a 1896) a 19 nových sadeníc prevsinutých smrekov (lat. Picea abies inversa). Ich charakteristický tvar sa dosiahol vrúbľovaním už u nízkych stromov a dnes vytvárajú jedinečnú architektonicky dokonalú formu smútočného smreka. Ich sadenice doviezol priamo gróf Migazzi z parku Sanssouci pri Potsdame (Postupim).
Park je od štátnej cesty oddelený alejou tuji východných (Thuja orientalis) a od ostatnej zelene hustou výsadbou tuji mlyňanských (Thuja occidentalís 'Malonyana'). Hrobku po obvode lemujú výsadby krušpánu vždyzeleného (Buxus sempervirens) a tisu obyčajného (Taxus baccata). Estetický zážitok umocňujú ešte mohutne sa týčiace borovice čierne (Pinus nigra), ktoré sú vysadené na rozhraní parku a mestského cintorína a pod nimi sa nachádza pomník padlým nemeckým vojakom ktorý sú tu aj pochovaný.
Celý park je ohradený a má 2 vstupné ornamentálne brány, vytvorené v r.1921 zlatomoravským kováčom Júliusom Truchlíkom. Park tvorí aj dnes v Strednej Európe ojedinelú dendrologickú zvláštnosť a za 125 rokov si zachoval svoju dendrologickú skladbu aj pôvodný charakter. Spolu s mauzóleom je hodnotným dokladom vývoja funerálnej architektúry z konca 19.storočia.
- Druhá brána - Z dvoch kovových brán vytvorených J.Truchlíkom je jedna vo východnej časti (takzvaná "Brána Večnosti). Táto brána nemá pánty, kľučku a preto sa nedá otvoriť. Táto nezvyčajnosť má symbolický význam a má živým pripomenúť krátkosť a smrteľnosť života : "Dovnútra sa dostaneš, ale von - už nikdy."
- Oznam o úmrtí - na stene mauzólea je vystavený pôvodný oznam o úmrtí Viliama Migazziho. Zaujímavosťou však je, že rodinný erb je na tomto oznámení otočený naopak. Je to z dôvodu, že rod vymrel "po meči". (Migazzi nemal syna, iba šesť dcér).
- GPS - 48.382649039, 18.397035599
Topoľčianky
Žrebčín je národným centrom chovu a šľachtenia koní na Slovensku, okrem vedenia plemennej knihy lipicana je poverený vedením plemenných kníh plemena Hucul, Arab, vedie centrálnu evidenciu koní na Slovensku, ktorá je jedinou inštitúciou oprávnenou vystavovať osvedčenia o pôvode všetkých uznaných plemien koní na Slovensku. Je aktívnym členom všetkých európskych a svetových organizácií, ktoré pri daných plemenách združujú najvýznamnejšie národné autority chovateľských a šľachtiteľských centier a zväzov.
Národný žrebčín Topoľčianky, š.p. dnes patrí medzi najvýznamnejšie svetové žrebčíny a možno ho právom zaradiť za kultúrne dedičstvo národa. Je špecializovaným zariadením pre chov koní na jednotlivých výrobných objektoch, ktoré svojou architektúrou, urbanistickým riešením a citlivým zakomponovaním historických vzácnych budov do okolitej prírody slúžia ku cti vtedajších projektantov a stavbárov.
Počas viac ako 90-ročnej existencie pracovníci, jazdci a kone Národného žrebčína Topoľčianky reprezentovali Slovensko na najvýznamnejších národných a medzinárodných chovateľských a športových podujatiach. Jeho vitríny zdobia najvzácnejšie vavríny a trofeje z týchto podujatí.
Kaštieľ v Topoľčiankach je zachovalý klasicistický kaštieľ, vytvárajúci južné krídlo historického objektu staršieho zámku. Nachádza sa v Topoľčiankach a obklopuje ho rozsiahly anglický park. Dnes slúži ako múzeum so zachovalým dobovým interiérom, zámockou knižnicou, obsahujúcou viac ako 14 000 zväzkov a zbierkami keramiky a porcelánu. V roku 1970 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Kaštieľ stojí na mieste gotického vodného hradu a neskoršej renesančnej pevnosti, ktorá bola výrazne prestavaná v 16. a 17. storočí. Vznikla tak 4-krídlová stavba s arkádovým nádvorím, chránená opevnením a baštami, poskytujúcim ochranu pred vtedajším tureckým ohrozením. Začiatkom 19. storočia (1818 – 25) dal gróf Ján Keglevich zbúrať južné krídlo, ktoré nahradila reprezentačná, klasicistická budova s rizalitmi a mohutnou kupolou. Nový, klasicistický kaštieľ poskytoval honosné priestory – tanečnú sálu, jedáleň, knižnicu i schodište poprepájané salónmi, ktoré vhodne doplnili zámocký areál.
Moderný a udržiavaný zámok sa stal v roku 1890 letným sídlom Habsburgovcov, no po vzniku ČSR aj prezidenta republiky. Tunajšie prostredie si veľmi obľúbil a často navštevoval najmä Tomáš Garrigue Masaryk.
V klasicistickom krídle je dnes múzeum historického nábytku a bytových doplnkov, vrátane kobercov, vyšívaných orientálnych závesov, obrazov, keramiky, hodín a zbraní. Všetky exponáty tu pri svojom odchode v októbri 1918 zanechali poslední majitelia – arcivojvoda Jozef August Habsburg s manželkou Augustou, vnučkou cisára Františka Jozefa I. V päťdesiatych rokoch boli exponáty premiestnené do salónov podľa rovnakého slohu a historického obdobia, čím vznikli čisto renesančné, barokové, rokokové, klasicistické a biedermeierovské expozície. Súčasťou areálu kaštieľa je aj rozsiahly park v anglickom štýle, v ktorom sa zachoval aj klasicistický skleník. V parku sa nachádzajú aj dve sochy (socha diviaka a socha jeleňa), ktorých autorom bol uznávaný sochár Alojz Štróbl.
Súčasťou komplexu je aj jazdiareň s presláveným chovom koní v národnom žrebčíne, založenom v roku 1921.
Topoľčianky GPS: N48°25'16'' E18°24'48''
Zubria zvernica GPS: N48°27'50'' E18°20'28''
Zubria obora sa nachádza na sever od obce Lovce, asi 10 kilometrov od Topoľčianok. Založená bola v roku 1958 za účelom záchrany zubrov, ktorým hrozilo vyhynutie. V roku 1964 bol celý objekt pre chov zubrov vyhlásený za chránenú študijnú plochu.
Zubry sú najväčšími európskymi cicavcami a v súčasnosti žijú len v chránených územiach. Najväčší jedinci dosahujú výšku 2 metre a dĺžku 3 metre s hmotnosťou okolo 1 500 kg. Zubor sa môže dožiť až 30 rokov, ale priemerný vek dosahuje 20 rokov. Podľa medzinárodnej dohody o chove zubra sú všetky zubry narodené na Slovensku pomenované menami, ktoré začínajú slabikou Si - napr. Sibirka, Sivko, Silan, Silvo atď.
Zubria zvernica má rozlohu 140 hektárov a dimenzovaná je pre 12 zubrov. Do dnešných dní sa v obore odchovalo viac ako 120 jedincov. V roku 2008 sa okolo celej obory otvoril lesnícky náučný chodník, ktorý meria 2 500 metrov. Celý okruh je doplnený informačnými panelmi a okrem bližších informácií o živote zubrov tiež informuje o všetkých zaujímavých zvieratách, ktoré sa v lese nachádzajú a je ich možné uvidieť.
Najbližšie je možné sa k zubrom dostať vždy v čase kŕmenia, ktoré je každý deň o 9. hodine ráno a o 14. hodine popoludní. V súčasnosti počet zubrov chovaných v zajatí prekročil kritickú hranicu pre zachovanie druhu. Zubor bol vyradený z červenej knihy ohrozených živočíchov a bol vyhlásený za chránený živočíšny druh.
Arborétum Mlyňany
Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied je chránený areál v obci Tesárske Mlyňany a Vieska nad Žitavou v okrese Zlaté Moravce. Má rozlohu 67 ha, a za chránený areál bol vyhlásený v roku 1951. V súčasnosti je arborétum vedeckým pracoviskom SAV. Je prístupné pre verejnosť od apríla do septembra.
Ide o najvýznamnejšie dendrologické zariadenie Slovenska, v zbierkach ktorého sa nachádza viac ako 2300 druhov drevín zo Stredomoria, Ameriky, Afriky a Ázie.
Busta zakladateľa arboréta Mlyňany Štefana Ambrózy-Migazziho
Arborétum Mlyňany bolo založené v roku 1892 uhorským šľachticom dr.Štefanom Ambrózy-Migazzim. Štefan Ambrózy sobášom s Antóniou Migazziovou získal veľkostatok, ku ktorému prikúpil dubovo-hrabový lesík vo Vieske nad Žitavou. V roku 1894 bola dokončená dominanta arboréta - Ambrózyho kaštieľ, a v roku 1905 bola ku kaštieľu dostavaná charakteristická veža. Ako popud k vybudovaniu arboréta boli Ambrózymu jeho časté návštevy a pobyty uprostred vegetácie južného Talianska. Spolu s Ambrózym sa na budovaní od začiatku podieľal aj odborný záhradník Jozef Mišák.
Arborétum je situované na severnom okraji Podunajskej nížiny. Pôdne pomery arboréta, nie sú príliš vhodné na pestovanie sempervirentov, preto si zakladateľ arboréta nechal dovážať humus, a pre ihličnany a niektoré stálozelené dreviny rašelinu.
Arborétum Mlyňany leží na geologickom útvare mladotreťohornom a to na neogéne zastúpenom ílmi, pieskami a štrkopieskami.
Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied má v súčasnosti rozlohu 67 ha. Jeho najstaršou časťou je Ambrózyho park, ktorý tvorí jadro parku. Postupne pribúdali aj ďalšie časti. Hlavná prehliadková trasa meria 4,5 km a vedie Ambrózyho parkom, Severoamerickou a Východoázijskou plochou až k východu z parku.
Rozloha Ambrózyho parku je 40 ha. Bol založený v pôvodnom dubovo hrabovom lesíku. Postupne sa vyrúbaval pôvodný porast a sadili ušľachtilé dreviny. Do súčasnosti sa zachovali okrajové časti pôvodného porastu. Park obsahuje unikátnu zbierku vždyzelených listnatých drevín a ihličnín. V tejto časti sa nachádza kaštieľ.
Rozloha Východoázijskej plochy je 14 ha. Začala sa budovať v roku 1960.
Oddelenia:
- Ďaleký východ
- Severná Čína
- Stredná Čína
- Južná Čína
- Himaláje
- Kaukaz
- Japonsko
Rozloha Severoamerickej plochy je 7,5 ha. Bola založená v roku 1974.
Rozloha Kórejskej plochy je 5,5 ha. Je to najnovšia časť parku. Vedie cez ňu samostatný prehliadkový okruh. Bola založená v roku 1985.
Rozloha Slovenskej plochy je 5 ha. Je to najnovšia časť parku, začala sa budovať v roku 1992. Vedie cez ňu náučný chodník, označený modrou farbou.
- 1892 - Dr.Štefan Ambrózy-Migazzi založil arborétum. Jeho prvým záhradníkom bol Jozef Mišák.
- 1894 - Dostaval sa kaštieľ v areáli parku, začali sa prvé výsadby v parku v blízkosti kaštieľa.
- 1905 - Dostavala sa veža kaštieľa.
- 1905 - 1910 - Uskutočnila sa najväčšia intenzita výsadby.
- 1914 - Štefan Ambrózy-Migazzi opustil Arborétum a ponechal ho na starosť Jozefovi Mišákovi, začiatok Prvej svetovej vojny spôsobil obmedzenie výsadby.
- 1928/1929 - katastrofálna zima vážne poškodila park.
- 1931 - Starostlivosť o park prevzal Jozef Richtár.
- 1947 - Park sa zoštátnil a prešiel do údržby Povereníctva školstva a osvety.
- 30. mája 1951 - Arborétum bolo vyhlásené za prírodnú rezerváciu a stalo sa samostatným vedeckým ústavom Prírodovednej fakulty Slovenskej univerzity.
- 11. november 1951 - Zbor povereníkov rozhodol o prevzatí Arboréta Slovenskou akadémiou vied.
- 1. január 1953 - Arborétum prebrala Slovenská akadémia vied. Začala záchrana, rekonštrukcia a zveľaďovanie objektu.
- 1960 - Uskutočnila sa prvá expedícia do Číny na získavanie biologického materiálu.
- 1882 - 1985 - Uskutočnili sa expedície do Kórey.
- Noc z 25. na 26. júna 2008 - Silný vietor v rýchlosti 144 km/h vyvrátil, zlomil a zničil 26 vzácnych stromov a ďalších drevín
· Zemepisná šírka: 48.319656 (48°19'10N)
Zemepisná dĺžka: 18.368701 (18°22'07E)
Hrad Hrušov
V zlatomoraveckom okrese v bývalej Tekovskej župe,neďaleko Topolčianok,letného sídla nášho milovaného prezidenta republiky, v utešenom údolí sú romantické rumy hrušovského hradu.
Že je to prostredie okúzľujúce,dokazuje i okolnosť,že pán prezident hrad Hrušov dosť často navštevuje a rád sa tam zabudne po únavnej práci aby si oddýchol a nasbieral síl pre ďalšie úmorné povinnosti.
Šedivý, vetrom ošlahaný hrad sa javí ako ozajstná skamenelá rozprávka z dávno zabudnutých čias.Kto navštívi toto tiché zákutie, iste pookraje a jeho pamäť sa naplní vzácnimi spomienkami.
Hrad, ako ho pred sebou vidíme, je dielom mnohých storočí. Rozličné doby zanechali na ňom svoje odtlačky. Panské rodiny, ktoré sa tu veľmi často striedaly, hrad stavali, búrali, prestavovali. Čo bolo jednému dobré, nepáčilo sa druhému. Ale zaujímavé je, že ich rozličné snahy neboly hradu vôbec na ujmu, lebo hradné pozostatky pôsobia harmonicky.
Strapaté rumy hradu sú rozložené na nevysokom vŕšku, stred nádhernej, sviežej a sýtej zelene. Majestátne, pyšne pozerajú na vľúdne okolie.
Radi by sme nazreli do dávno zapadnutých čias a poodokryli clonu doby a ovzdušia, ktoré sa už dávno rozplynuly a nikdy sa nevrátia.
O počiatkoch hradu Hrušova nedá sa nič zistiť. Údajne bol postavený hneď po odchode Tatárov.
V listinách sa po prvý raz spomína roku 1253 a potom 1293.
V rokoch 1321-1344 bol majetkom rodiny Levických a po nich sa stal majetkom královským. Kasteláni hradu v tých časoch často prepadávali panstvo kláštora svätobenedického. Na viaceré ponosy kláštora kráľ Ľudovít zakázal svojim kastelánom pustošiť kláštorný majetok v Knežiciach.
Roku 1347 kráľ Ľudovít Veľký daroval Hrušov synovi župana Julia z Topolčian, magistrovi Mikulášovi a jeho pokrvnému bratovi Ondrejovi. V tejto darovacej listine je hrad zaznačený pod menom "CASTRUM NOSTRUM HURUSOU". Neskoršie sa Hrušov stal zas kráľovským mejetkom a spravovali ho kasteláni.
V rokoch 1351 - 59 bol jeho kastelánom Mikuláš z Perenu a po ňom Bedo Vereš, v roku 1393 podžupan Dominik Nagy.
Roku 1396 bol majiteľom hradu krajinský palatín Leštak z Jelšavy (Ilšva!). Roku 1403 hrad bol v rukách krála Žigmunda, ktorý ho v tom roku daroval nitrianskemu županovi Forgáčovi, keď sa Forgáč zaviazal poslať mu pod Ostrihom 300 jazdcov.
Roku 1408 Hrušov bol majetkom bratov z Kaniže, Jána a ostrihomského arcibiskupa Petra, ktorí ho prepustili za 6000 zlatých synom krajinského palatína, Jurajovi a Petrovi. V listine z týchto čias sa spomína pod menom "CASTRUM HRWSSO".
Roku 1424 zámenou prešiel hrad do moci pánov zo Štítnika, ale roku 1425 už bol majetkom synov Jána Bebka z Plešivca.
Málo hradov je na Slovensku, ktoré by boly tak často menily svojich pánov, ako Hrušov.
Roku 1447 Ján z Topoľčianok zaujal hrad Hrušov násilne. Pre tento čin stíhal i krajinský palatín. Hrad mu odobrali a vrátili Bebkovcom.
Roku 1468 boli majiteľmi hradu Imrich Zápoľský, Juraj a Pavel Bebek, po ktorých ho zdedil Pavel so Soľčian. K hradnému panstvu patrily v tom čase tieto dediny: Knežice, Maholiany, Pustá Lehota, Veľká Lehota, Lewes, Boroch, Kerestúr, Žikava, Kenghi a Škícov.
Pavel so Soľčian mal súdny spor s opátom kláštora svätobenedického pre dediny Knežice, Maholiany, Lehotu a Žikavu, ktoré patrily k hradnému panstvu a na ktoré si i kláštor robil nárok.
V týchto časoch niekoľkokrát znepokojovalo hrad vojsko Jána Jiskru z Brandýsa. Pavel so Soľčian nevládol dlho na Hrušove, lebo roku 1476 nachodíme na hrade ako majiteľa Michala Szerdahelyiho.
Roku 1486 donútil kráľ Matej Korvin Szerdahelyiho, aby Hrušov prepustil guvernérovi arcibiskupských majetkov v Báčke, Gregorovi Lábathanovi.
Roku 1492 nachodíme na hrade ako majiteľov bratov Jána a Ondreja Bothu z Bojnej, ktorí ho ešte v tom istom roku predali trom bratom, Jurajovi, Šimonovi a Pavlovi, pánom z Vrábeľ.
Roku 1502 Juraj z Vrábeľ predaľ hrad i panstvo Pavlovi Holému z Radnej a Ambrózimu Šarkanovi, ktorí ho o dva roky neskoršie prepustili hradnému bojnickému a trenčianskemu kapitánovi Vavrovi Hrušovskému zo Záblatia.
V polovici XVI. Storočia Hrušov bol kráľovským majetkom a donáciou prešiel o rúk Juraja a Tomáša z Topoľčian. Od tých čias patrí k topoľčianskemu panstvu a s ním znáša svoj osud, ktorý bol k nemu nemilosrdný, lebo z kedysi hrdého panského sídla, svedka rušnej minulosti, ktorý žil bujným, rozpusteným životom, spravil trosky. Pekné, impozantné trosky, no jednako len trosky. Život rytierskeho hradu bol predčasne podkosený.
Z hrdej hradnej veže, z ktorej sa kedysi ozývalo vystríhavé volanie stráží a kde cvenkaly ťažké meče ozbrojenej čelade, ostalo len okyptené rumisko.
Pokoj a ticho sa dávno rozložily nad troskami hradu. Búrky a víchrice, ktoré sa prečasto rozvírily nad jeho temenom, odvialy z neho život kdesi do diaľok...
GPS: N48.47867, E18.4259
Hrad Gýmeš
Gýmeš je zrúcanina hradu na strmom kremencovom kopci Dúň (514 m n. m.) na južnom svahu pohoria Tribeč, zhruba 5 km na sever od obce Jelenec (Gýmeš). Zrúcanina je výraznou dominantou širokého okolia. Gýmeš je jedným z rodových hradov šľachtického rodu Forgáchovcov – spolu s Haličským zámkom.
Hrad dal postaviť pravdepodobne v r. 1253 – 1270 na mieste starého hradiska Ivankov syn Ondrej, účastník bitky pri Slanej.
Najstaršie jadro hradu vymedzoval hradobný múr ranogotického opevnenia, ktoré uzatváralo trojuholníkové nádvorie. Na južnej strane, na vyvýšenine bola hranolová veža s obytnou a obrannou funkciou. Koncom 13. storočia pristavali ďalšiu vežu. Medzi veže postavili potom paláce v spoločnom opevnení.
V tejto podobe poznal hrad Matúš Čák Trenčiansky a takto stál až do 15. storočia. Vtedy, za panstva Forgáchovcov, sa začína rozsiahla výstavba, budujú sa nové paláce a rozsiahle opevnenie. Práce na obranných zariadeniach pokračovali aj v 16. storočí, keď pri vstupe do hradu postavili veľkú vežu lichobežníkového pôdorysu a valcovitú vežu.
Zvýšené roboty, poplatky a dane vyústili v roku 1610 do roľníckej vzbury poddaných, ktorú panstvo kruto potlačilo. Pri obnove hradu, zničeného Turkami po páde Nových Zámkov na jeseň 1663, postavili na južnej, najviac ohrozenej strane nové opevnenie s delovými baštami.
Gýmeš bol jedným z mála hradov, kde prebiehali stavebné práce ešte v 18. storočí. Do tohto obdobia sa datuje premena gotického paláca na rodovú kryptu Forgáčovcov s kaplnkou. Až v polovici 19. storočia panstvo hrad definitívne opustilo a začal sa rozpadávať.
Horizontálne pôsobiacu siluetu stredovekého hradu modelujú tvary zachovaných častí obvodového muriva a konštrukcií hradných budov a opevnení. Otvory okien a vstupov si zachovali na viacerých miestach kamenné obruby; neskorobaroková architektúra kaplnky je čitateľná najmä členením stien zdvojenými pilastrami a profilovanými rímsami, ktoré kedysi niesli klenbu priestoru.
GPS: N48.4116, E18.22254
.jpg)
.jpg)
Kláštor Hronský Beňadik
Súradnice: 48°20′47″S 18°33′31″V / 48.34639°S 18.55861° / 48.34639; 18.55861
Benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku tvorí súbor opevnených sakrálnych stavieb v obci Hronský Beňadik v okrese Žarnovica v Banskobystrickom kraji. Nachádza sa na južných výbežkoch Pohronského Inovca v údolí rieky Hron. Kláštor bol 15. mája 1965 vyhlásený za kultúrnu pamiatku[, v roku 1970 za národnú kultúrnu pamiatku a v roku 2011 za jeden zo siedmich divov Banskobystrického samosprávneho kraja.
Benediktínske opátstvo v Hronskom Beňadiku slávnostne posvätili v roku 1075 v prítomnosti zakladateľa kláštora, uhorského kráľa Gejzu I. Kláštorný komplex, ako to vyplýva zo zakladacej listiny rádu, bol už vtedy stavebne dokončený. Súčasne so zriadením rádu kráľ v listine priznal novovzniknutému kláštoru majetkové práva a privilégiá. Podľa nej kláštoru patrili rozsiahle majetky okrem samotnej Tekovskej stolice aj v stoliciach Nitrianskej, Ostrihomskej, Novohradskej a ďalších; k privilégiám patrilo napr. právo vyberanie tzv. soľného mýta v Sedmohradsku a mýta z plavenia dreva na Hrone.
Miesto vzniku nášho najstaršieho románskeho kláštora nebolo zvolené náhodne. Malo priaznivé prírodné podmienky (Slovenská brána otvárajúca vstup na Pohronie) a existovala tu stará obchodná cesta spájajúca Nitru s banskými lokalitami, z ktorých sa neskoršie vyvinuli kráľovské mestá.
Archeologický výskum potvrdil, že toto miesto bolo obývané už vo veľkomoravskom období.
Z prvotného románskeho komplexu (z r. 1075) sa zachovalo veľmi málo. Prieskum konaný na tejto lokalite už v rokoch 1881 - 1883 odkryl murivá patriace k najstarším kláštorným stavbám na našom území. Boli to pravdepodobne trojloďová bazilika a južne od nej ležiace kláštorné budovy. Tieto stavby tu však jestvovali iba asi tristo rokov. Prvá polovica 14. storočia priniesla chátranie objektu a zborenie kláštorných budov i kostola. Z interiérového vybavenia sa zachovali iba krstiteľnica a veľký drevený kríž.
K stavbe dnešného komlexu budov došlo za vlády kráľa Ľudovíta I. Veľkého z Anjou v rokoch 1345 - 1350 (niekedy sa uvádzajú roky 1346 - 1375). Prvou stavbou bol gotický kostol a trojica svätýň s krížovými klenbami. Súčasne sa pristúpilo i k stavbe kláštorných budov. Po dokončení tejto stavebnej etapy, na sklonku 14. storočia, postavili trojlodie s dvojicou charakteristických veží a s reprezentačným neskorogotickým vstupným portálom. Kláštor bol stavebne doplnený o južné krídlo s krížovou chodbou. Poslednou stavbou, zasahujúcou do obdobia gotiky, bolo tzv. opátske krídlo, dokončené v roku 1508. V strede kláštora sa nachádzala kláštorná záhrada. Po dokončení stavebných prác sa kostol začal zapĺňať významnými umeleckýmu dielami, najmä oltármi, z ktorých sa však zachovalo veľmi málo.
Z obdobia nasledujúcom po opätovnom zriadení kláštora až do 15. storočia sa o osude objektu zachovalo pomerne málo správ. Výnimkou je doba správcovstva opátom Jánom III. (1476 - 1510). Ten dal podľa záznamov pokryť nanovo strechu kostola, zriadil kaplnku sv. Krvi a okolo roku 1506 dal v kostole inštalovať organ. Významne sa pričinil i o rozvoj vzdelanosti a knižnej kultúry.
V roku 1483 dostal kláštor od kráľa Mateja I. (Korvína) relikviu Kristovej krvi. Má ísť o časť plátna šatky ktorou Veronika utrela Ježišovu tvár pri krížovej ceste. Kráľ pravdepodobne relikviu dostal od pápeža Pavla II.
Už od počiatku existencie sa kláštor okrem šírenia duchovného slova preslávil i ako významné centrum stredovekej kultúry a vzdelanosti ale i technického pokroku (napr. zavádzaním nových pracovných postupov v poľnohospodárstve). Významné pamiatky výtvarného umenia, liturgie, hudby a teologických prác mali svoj pôvod práve za múrmi beňadického kláštora. Odtiaľ pochádza Nitriansky kódex, latinský evanjeliár, najstarší text napísaný v latinčine na našom území.
Kláštor bol tiež jedným z tzv. hodnoverných miest. Do jeho kompetencie patrilo vydávanie, potvrdzovanie a overovanie dôležitých listín a písomností, na tunajší konvent sa ľudia obracali so žiadosťami o vyriešenie sporov v majetkových záležitostiach. Kláštor bol súčasne miestom na uchovávanie archívov a cenností.
Začiatok 16. storočia niesol so sebou narastanie tureckého nebezpečenstva ale i útoky miestneho obyvateľstva, pre ktorých kláštor predstavoval feudálneho vykorisťovateľa. Tieto skutočnosti mali za následok ďalšie stavebné úpravy kláštorného komplexu. Po roku 1537 sa začali na objekte fortifikačné úpravy majúce za cieľ zabezpečenie kláštora pred vonkajšími nepriateľmi. Výsledkom bolo prebudovanie kláštora i kostola na renesančnú pevnosť, ktoré bolo zavŕšené v rokoch 1565 - 1588, kedy majiteľom objektu bola ostrihomská kapitula. Súčasťou kláštorného areálu sa stali mohutné hradby a delové bašty. Daňou za túto prestavbu však bol zánik niektorých gotizujúcich prvkov architektúry. Objekt kláštora po uvedenej prestavbe sa stal súčasťou sústavy pevností, chrániacich stredné Slovensko, ba dokonca v roku 1663 bol priamo hraničnou pevnosťou počas tureckej okupácie Levíc.
Napriek týmto úpravám boli stavby kláštora počas tureckých nájazdov značne poškodené. Celé zostávajúce obdobie 17. ako i 18. storočie boli poznamenané opravami zničených častí. V tomto storočí postavili na mieste zrúteného krídla veľkú sýpku (rozmery 60 x 10 m).
Tragickým dňom pre kláštor sa stal 21. júl 1881, kedy boli budovy kláštora zachvátené veľkým požiarom. Ten poškodil objekt natoľko, že kapitula v Ostrihome bola nútená pristúpiť k rozsiahlym úpravám. Puristickú prestavbu v štýle neogotiky - regotizáciu - projektoval Ferenc Storno, jej realizáciu v rokoch 1882-1889 dokončil Otto Sztehló. Znamenala ďalší úbytok dovtedy pomerne dobre zachovaných častí kláštora, napr. bola odstránená vstupná brána s padacím mostom. Niektoré prvky gotického mobiliáru našli nové umiestnenie v Diecéznom múzeu, dnešnom Kresťanskom múzeu v Ostrihome.
Na prelome 19. a 20. storočia prebehla na objekte pamiatková obnova, kedy sa regotizoval exteriér a do interiéru umiestnili neogotické oltáre s časťami pôvodného gotického zariadenia.
Ústrednú časť kláštorného komplexu tvorí tzv. rajský dvor obkolesený krížovou chodbou s arkádami. Okolo dvora stoja kláštorné budovy a priestor dotvára dominantný chrámový kostol Panny Márie a svätého Benedikta stojaci na severnej strane. Je to veľkolepá trojloďová bazilika s impozantne riešeným gotickým vstupným portálom na západnej strane a rozmerným priečelím tvoriacim dvojicu typických veží. Kostol je zaklenutý krížovými klenbami. Na jeho južnej strane je časť gotickej krížovej klenby starého gotického kláštora, ku ktorej prilieha gotická sakristia s neskorogotickou kaplnkou sv. Krvi z roku 1489.
V súvislosti s renesančnou prestavbou na pevnosť v 16. storočí sa priestor kláštora zväčšil asi trojnásobne. Pri nej boli do novovznikajúceho komplexu zahrnuté i pôvodné stavby - zachovalá východná fasáda, kostol i staršia obranná veža so vstupnou bránou. Kostol sa stal súčasťou pevnostného systému keď plnil funkciu severozápadnej bašty. Nárožia kláštora boli zosilnené a dobudované mohutnými valcovitými baštami, z ktorých do dnešných dní sa v nezmenenej podobe zachovala iba jedna. Komplex kláštora dostal po prestavbe ráz protitureckej pevnosti. V jednej z bášt sa zachoval, na vtedajšiu dobu unikátny, systém odsávania spálených plynov, vznikajúcich pri streľbe. Ďalším technickým prvkom, ktorý našiel uplatnenie pri prestavbe, bol rúrkový keramický vodovod privádzajúci pre obyvateľov kláštora vodu z neďalekého prameňa. Jeho ústie bolo v dnešnej studni na nádvorí.
Inventár kostola je dnes pomerne skromný. Mnohé vzácne artefakty sa nachádzajú v múzeách v Maďarsku (napr. pašiový oltár - významná pamiatka tabuľového maliarstva). Z pôvodného vybavenia sa zachovalo iba niekoľko sôch (tri plastiky z pôvodného hlavného oltára), relikvia Božej krvi darovaná kláštoru kráľom Matejom Korvínom, neskorobaroká krstiteľnica z pôvodného románskeho kostola z konca 18. storočia s kamennou polychrómiou a krypta rodiny Koháryovcov s neskororenesančným mramorovým epitafom Štefana Koháryho z konca 17. storočia. Nápisová doska je zdobená bohatým ornamentálnym dekorom. Vzácnou pamiatkou je chrámový organ z roku 1714 patriaci k najvzácnejším u nás.
Kláštorný komplex ohromujúci súčasných návštevníkov svojou monumentálnosťou predstavuje ojedinelé spojenie stavieb sakrálnych a fortifikačných ako i symbiózu jednotlivých stavebných slohov - gotiky, renesancie a baroka. Komplex budov ešte i dnes pôsobí ako strážca križovatky ciest.
Bohatá história, vzácne architektonické dielo ako i existencia tunajšieho najstaršieho benediktínskeho kláštora na Slovensku boli podnetom, že kláštorný komplex v Hronskom Beňadiku bol 24. apríla 1970 zaradený do zoznamu národných kultúrnych pamiatok.
V súčasnom období, po odchode rehole saleziánov, ktorí tu pôsobili od roku 1927 s prestávkami až do roku 1999, v kláštore pôsobí rehoľa pallotínov. Kláštor sa využíva ako charitný domov, ale i ako miesto krátkodobého pobytu.
Kláštor „je stále živým miestom konania pútí, pravidelných bohoslužieb, modlitieb, táborov a tiež duchovných cvičení.“
.jpg)
Breznický hrad a Pútikov vŕšok
Zrúcaniny hradu Breznica sa nachádzajú na vrchu Hrádok, juhovýchodne nad obcou Tekovská Breznica, ktorý je ohraničený od severu Chválenskou dolinou a Priesilskou dolinou od juhu. Poloha umožňovala výhľad na historickú „Slovenskú bránu“, opátstvo v Hronskom Beňadiku a na 7 km vzdialenú Novú Baňu.
Názory viacerých historikov na dobu vzniku hradu sa rozchádzajú. P. Križko kladie vznik hradu pred rok 1240, kedy podľa neho existovala obec i hrad Brezinche, pričom po tatárskom vpáde existoval iba hrad Berzenche (Križko, s. 247). Ak teda hrad vznikol v 1. polovici 13. storočia, potom za iniciátora výstavby možno považovať buď ostrihomského arcibiskupa, ktorého majetky tu neskôr hraničili s majetkom svätobeňadického kláštora, alebo samotných benediktínov. Roku 1260 totiž arcibiskup zabral obec Breznicu od svätobeňadického opáta. V roku 1273 prisúdil pápežský legát spornú obec „villa Bezente“ opátstvu vo Svätom Beňadiku, hoci hrad zostal v držbe ostrihomského arcibiskupa (Súpis, III. s. 273-274). Arcibiskup obec asi opátstvu nevrátil, lebo v roku 1276 protestuje opát Martin zo Sv. Beňadika proti arcibiskupovi Filipovi, ktorý po tatárskom vpáde ovládal a nevrátil im ich pozemky v Parkane, Udvarde, Nemciach, Rybníku, Čajkove a Breznici (Kmeť A. s. 23-24). Kláštor opätovne opakoval svoju požiadavku aj v roku 1277 (Kmeť A. s. 24).
Novšia literatúra považuje za prvú hodnovernú správu o hrade Breznica až listinu z r. 1311 (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, s. 153). Maďarský historik E. Fügedi kladie vznik hradu medzi roky 1283-1311, lebo v r. 1283 sa hrad ešte nespomína (Fügedi, s. 108).
Po vypuknutí feudálnej anarchie zapríčinenej vymretím Arpádovcov sa hrad v prvých desaťročiach 14. storočia stal majetkom najmocnejšieho uhorského oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho. Po svojej exkomunikácii v roku 1311 Čák pri odvetnom pustošení majetkov ostrihomského arcibiskupa dobyl aj Breznický hrad. Dobové anály hovoria o tom, že Čák použil sapérsku techniku, ktorá spočívala v tom, že útočník podkopal hradné múry, ktoré sa po strate opory zrútili. Hrad však bol rýchlo opravený, lebo r. 1313 sa spomína ako „castrum egregium“, teda ako významný hrad (Kmeť A. s. 24). Po Čákovej smrti roku 1321 pripadol hrad ostrihomskému arcibiskupstvu, proti čomu protestoval svätobeňadický opát. Roku 1351 prepadol hrad aj obec novobanský komorský gróf (Bornemisza, s. 139). Majetkové spory medzi ostrihomským arcibiskupstvom a opátstvom vo Sv. Beňadiku sa vliekli až do roku 1375, keď boli predložené pápežovi a boli vyriešené v prospech arcibiskupa. Počas týchto sporov sa o hrad asi nikto nestaral, lebo v r. 1411 ho nazývajú „castrum fractum“, teda poškodený hrad (Bornemisza, s. 139).
Po smrti kráľa Albrechta Habsburského obsadili hrad v roku 1441 žoldnierske vojská Jána Jiskru (Bornemisza, s. 139, Súpis, III. s. 274). Podľa iných prameňov však Mikuláš Bodok, breznický kapitán, prijal do hradu Čechov v r. 1464, pričom pustošil okolie spolu s nimi (Kmeť A., s. 24). Po potlačení bratríkov kráľom Matejom došlo k výmene kastelánov a tak sa v roku 1468 dozvedáme meno jedného z nich - Bartoša z Hertvikoviec („Barhos de Herthquikovyer Castellanus Castelli Berzencze“). Ešte v roku 1471 sa tento bývalý Jiskrov kapitán podpisuje ako „haytman na Brzeznicy“. Koncom toho istého roku hrad dobyli vojská poľského kráľa Kazimíra. Vtedy sa do poľských rúk dostali aj hrady Teplica, Breznica, Dobrá Niva a Revište (Kmeť A., s. 24). O osudoch hradu koncom 15. a na zač. 16. storočia nič nevieme. Je však pravdepodobné, že v tomto období hrad schátral. Možno ho dal zbúrať kráľ, lebo jeho kasteláni sa dopúšťali množstva lúpeží (Graus-Makovický - ďalej len G.- M., s. 462 - 464).
Hrad v roku 1546 už nestál, lebo podľa hlásenia svätobeňadického konventu, keď 7. 10. 1546 vtiahol Rafael Podmanický do hradu Hrušov, vyhlásil, že postaví svoj hrad na „Berzencze“ a to i svojim poddaným aj prikázal. Preto konvent píše rade mesta Nová Baňa, aby dali pozor (Haiczl, s. 75). K realizácii zámeru asi nedošlo, lebo podľa uznesenia vojenskej porady z 14. 5. 1563 mali byť stráže proti tureckým vpádom stavané aj ku hradom Teplica a na „miesto starého hradu nad Breznicou“, odkiaľ vidno do Žarnovice a do Svätého Beňadika (G.-M., s. 459). Vtedy tu už boli asi len ruiny hradu, ktoré mohli čiastočne slúžiť na ubytovanie jednej z vojenských stráží. Hrad znovu vystupuje v r. 1577 v staronovom spore ostrihomského arcibiskupa so svätobeňadickým opátstvom o obec Breznicu, kedy sa stal vlastníctvom ostrihomského arcibiskupa (G.- M., s. 464). V r. 1647, keď Turci v obci podpálili domy i kostol, sa hrad nespomína (G.-M., s. 459, Bornemisza, s. 140). Ján Bornemisza bez udania zdroja informácie tvrdí, že v r. 1660 hrad ešte stál. Bol síce poškodený, ale k bývaniu ešte súci. Súpis pamiatok uvádza, že hrad pretrvával do začiatku 18. storočia, a že ho po r. 1711 ani nezbúrali. Vtedy však už asi bol hrad v ruinách. Neskôr boli kamene používané na stavbu domov v obci, čo výrazne urýchlilo proces zániku objektu.
Architektúra hradu bola podriadená tvaru brala orientovaného v smere SZ-JV. Stavitelia zvolili miesto výstavby hradu v juhovýchodnej časti skalného ostrohu. Prístupová cesta viedla po južnom úbočí skaly, prekonávala strmý svah a potom cez plošinu v šijovej priekope do predpolia a odtiaľ do horného hradu. Deštruované murivo v blízkosti čela hradu umožňuje vysloviť predpoklad, že by mohol byť zvyškom hranolovej veže s obrannou aj obytnou funkciou. Asi 20 metrov od veže sa pravdepodobne nachádzal obytný palác nepravidelného pôdorysu. JV stenu paláca tvorila na prízemí skala a priechodom cez ňu bolo možné dostať sa do dvorčeka, ktorý ohraničoval priestor za palácom. Obranu tejto časti hradu posilňovali ešte dva pásy valov a priekopa vysekaná do skaly. Smerom na juhozápad od dvorčeka sa zachoval zvyšok hranolovej bašty flankujúcej juhozápadnú stranu horného hradu. Severozápadným smerom od horného hradu sa tiahne jazykovitý skalný výbežok, na ktorom sú badateľné umelé zásahy. Na SZ konci tohoto predhradia sa nachádza priekopa s dlhšou osou orientovanou kolmo na predhradie. Ďalší jazykovitý výbežok sa tiahne JZ smerom, bol opevnený múrom s valcovou baštou na konci výbežku. Bašta kontrolovala vstup do hradu. JZ smerom od valcovej bašty sa na nižšej výškovej úrovni tiahne jazykovitý výbežok, sú na ňom badateľné umelé zásahy vo forme dlhých, trikrát priečne delených paralelných valov ohraničujúcich úzky priestor výbežku. Celý systém sa tiahne až na koniec výbežku, kde končí vo forme plošinky. Ochranu tohoto útvaru na západnej strane ešte posilňoval teraz už nevýrazný val.
V okolí hradu Breznica sa nachádzajú ešte dva objekty: hrádok na Sokolej skale a strážna veža v polohe Pustý hrad.
Dnes je viditeľná dispozícia hradu v teréne, na základe ktorej vznikol predchádzajúci popis. Relikt prístupovej cesty sa čiastočne zachoval v ohybe pod severozápadným predhradím, ďalej fragment muriva severovýchodnej steny, priľahlého severného nárožia a deštruované JV murivo - tie tvorili vežu. Zachoval sa aj prízemný fragment muriva dĺžky 720 cm, ktorý je asi zvyškom hranolovej bašty a viditeľné sú aj valy.
GPS: 48.378422, 18.627307
Putikov vŕšok je vyhasnutá bazaltová sopka ležiaca asi 0,5 km východne od obce Tekovská Breznica v okrese Žarnovica na Strednom Slovensku. Troskový kužeľ dosahuje nadmorskú výšku 477 m n. m. Predstavuje prejav najmladšej sopečnej činnosti vulkanitov Karpatského oblúka na Slovenskom území a spolu s vulkanitmi pohoria Harghita v Rumunsku jeden z najmladších prejavov sopečnej aktivity v Karpatsko-Panónskej oblasti.
Oblasť Putikovho vŕška je prírodnou pamiatkou a je chránená 5. stupňom ochrany. Prvé podrobnejšie výskumy geológie Putikovho vŕška uskutočnil v 50. rokoch F. Fiala.
Geologicky je sopka viazaná na najmladší alkalicko-bazaltový vulkanizmus, ktorý sa v Západných Karpatoch začal v období po skončení hlavnej neogénnej sopečnej aktivity a trval od vrchného miocénu až do štvrtohôr. Z hľadiska regionálneho členenia patrí medzi alkalické-bazaltové sopky stredoslovenského vulkanického poľa. Z hľadiska horninového zloženia ju tvoria hlavne alkalické olivinické bazalty až nefelinické bazanity.
Zvyšky vyhasnutej sopky buduje hlavne troskový kužeľ tvorený pyroklastickými sedimentami a lávové prúdy rôznej dĺžky. Troskový kužeľ je tvorený troskovo-lapilovým tufom, aglutinátmi a vulkanickými bombami. Lávové prúdy sú najtenšie v centrálnej časti vulkánu a hrubnú smerom do doliny Hrona, kde dosahujú až 15 m. Najdlhší zaznamenaný lávový prúd tiekol smerom na sever a dosahoval dĺžku okolo 3,2 km. V oblasti medzi Novou Baňou a Brehmi tento prúd prenikol do koryta rieky Hron a na čas ho prehradil. Práve datovanie sedimentov Horna pomocou rôznych metód a najmä použitie opticky stimulovanej luminiscencie umožnilo určiť vek sopky ako vrchný pleistocén asi 102 000 ± 11 000 rokov.
Inými metódami boli získané aj ďalšie stratigrafické a geochronologické informácie o veku sopky. Výskum stratigrafie hornín v podloží lávového prúdu, ktorý prekryl sedimenty štrkových akumulácií Hrona bol zistený vek mladší ris, teda 0,2 až 0,13 milióna rokov. Metódou Ar/K rádiometrického datovania bol zistený vek 0,53±0,16 milióna rokov
Putikov vŕšok nad Tekovskou Breznicou je na Slovensku známy ako najmladšia sopka možno aj v strednej Európe, ktorá vznikla asi pred 100 tisíc rokmi. Putikov vŕšok vznikol z geologického hľadiska len „nedávno“, podľa odborníkov je v tejto oblasti tenšia zemská kôra /údajne len 20 km, oproti štandardu 70 kilometrov/, táto pri pohybe litosférických dosiek nevydržala praskla a máme raritu. Láva sa z vulkánu liala až po rieku Hron a vytvorila riečište s veľkosťou okolo štyroch kilometrov štvorcových. Do nedávnych čias sa z tejto lávy v čadičovom lome medzi Tekovskou Breznicou a Brehmi ťažila surovina na výrobu minerálnych izolačných vlákien. Lom je dobre prístupný z miestnej komunikácie. Má výšku 40 metrov a podľa vrstiev stuhnutej lávy môžeme pozorovať ako prebiehali erupcie lávy.
Vráťme sa však k vlastnému vulkánu, vŕšok má nadmorskú výšku 477 metrov je pomerne zachovalý, tvorí ho plochý kužel, navrchu zarovnaný s dvoma prúdmi lávy smerom k Novej Bani a Brehom. Sprievodným geologickým útvarom je jaskyňa Sezam. Vstup do nej je dosť nebezpečný a nedoporučuje sa. Najlepší výhľad na vrchol sopky je zo Sokolej skaly, teda hradného brala hradu Breznica. Hrad bol vybudovaný okolo roku 1240 po najrôznejších vojnách a povstaniach rozstrieľaný. Najväčší „úbytok“ hradných múrov nastal po roku 1770, keď si z hradných múrov začali miestni obyvatelia stavať svoje domy. Z hrdého hradu zostal nad zemou len pozostatok múru asi štyri metre dlhý a dva metre vysoký.
Na hrad je vyznačená cesta, ale najlepšie je nechať sa zorientovať miestnymi obyvateľmi, alebo požiadať niektorého o pomoc. Spomínané riečište lávy je dobre prístupné z cesty medzi Tek. Breznicou a Brehmi.
Mapy
.jpg)
